Wyandotky
Wyandotky
venované 130. výročiu uznania samostatného plemena
O wyandotkách ako najkrajšom plemene hrabavej hydiny bolo už popísané veľmi veľa v rôznych chovateľských publikáciách, knihách a časopisoch s chovateľskou tematikou od rôznych svetových či naších autorov. Jednotlivé články boli písané v rôznych časových obdobiach a preto aj názory a pohľad na plemenný typ a štandard plemena wyandotiek sa rôznia. Na základe rôznych debát a pripomienok zo špeciálnych výstav klubu chovateľov wyandotiek som sa rozhodol napísať tento článok. Vychádzal som zo všetkej mne dostupnej literatúry viacerých kníh svetových i našich autorov, vlastných chovateľských skúsenosti a návštev našich i zahraničných výstav nielen ako návštevník, ale aj ako posudzovateľ hydiny.
Už v roku 1860 sa v USA objavili prvé kury podobné wyandotkám, ktoré boli známe pod rôznymi názvami, najmä americké sebrajtky, alebo excelsiorky. Jeden z prvých amerických šľachtiteľov Houdlett nazval produkt svojho šľachtenia podľa vymretého indiánskeho kmeňa „Wyandottte“. Iný prameň uvádza, že ich nazval podľa svojej lode „Wyandotte“. Toto si myslím, že teraz nie je dôležité. V roku 1872 bol vypracovaný americký plemenný štandard a v roku 1883, bolo uznané za samostatné plemeno a ešte v tom roku bolo dovezené, ako prvé zušľachtené plemeno do Európy a objavilo sa aj v Nemecku. Pôvodné wyandotky dovezené z Ameriky boli skôr mäsového typu s krátkym, ale hlbokým telom s vyklenutou hruďou, nepriliehavým perím a s poduškami na bedrách, podpätí a v zadnej časti. Hmotnosť dosahovala 3,5 – 4 kg. Jednalo sa teda o ťažký mäsový typ. V 20. storočí prešla wyandotka veľkými zmenami, keď z pôvodne mäsovej hydiny sa prešlo šľachtením na všestranne úžitkový typ. Vo väčšine štátov Európy, ale aj v niekdajšom Československu sa zdôrazňoval šľachtiteľský zámer s väčšou nosivosťou. Na guľatejší nosivý typ (pôvodný) šľachtili Angličania a na moderný s dlhším chrbtom ich šľachtili Američania. Už v dvadsiatich rokoch minulého storočia bolo vyšľachtených 14 farebných rázov. Ako prvé boli vyšľachtené strieborné čierno lemované. V celosvetovom meradle sa v tom čase opäť presadili jednofarebné rázy, hlavne biele, pretože sú šľachtiteľsky jednoduchšie a neodvádzajú pozornosť chovateľa od hlavného zamerania na dosiahnutie vysokej úžitkovosti. Aj z hľadiska jatočného účelu má biela hydina lepší vzhľad, v tom čase sa dalo aj perie lepšie speňažiť. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa v Československu chovali okrem wyandotiek ešte leghornky, vlašky, rodajlendky a české kropenky ako hospodárske plemená. Postupne narastal zvýšený dopyt po vajciach a začali sa tieto plemená šľachtiť na vysokú znášku a tak postupne wyandotky vypadli z hospodárskych plemien a ich ďalšie šľachtenie a vytváranie nových farebných rázov a kresieb zostalo, len na drobnochovateľských organizáciach.
Ak by sme chceli špecifikovať pôvod tohto plemena, tak by sa nám to určite nepodarilo, nakoľko presný pôvod nie je známy a uvádzané údaje v rôznej dostupnej literatúre nie sú presné.
Jedno je však isté, že podkladom pre šľachtenie boli ťažké, mäsové plemená najmä kočinky a brahmanky. Na strane druhej prevažne stredné plemená s všestrannou úžitkovosťou ako hamburčanky a dorkinky. Všeobecne môžeme konštatovať, že hlavným podkladom pre šľachtenie wyandotiek boli ázijske mäsové plemená, s ktorými sa krížili stredné a ľahké plemená, čím získalo plemeno vyššiu nosivosť, jemnejšiu kostru a iný celkový vzhľad. Takmer v každej literatúre sa dočítame, že pri vzniku plemena boli použité i sebrajtky. V Encyklopédii slepic od Esther Verhoef-Verhálen, Aad Rijs, ktorá vyšla vo vydavateľstve Rebo v r. 2003 v zvláštnostiach plemena uvádzaju, že pri striebornej čierno lemovanej variete, ktorá je prvou varietou plemena vznikla podľa historikov s pomocou malého plemena sebrajtiek. Sami však uvádzajú, že sa nezdá príliš logické, aby toto malé okrasné plemeno, stálo pri zrode veľkého úžitkového plemena kúr, nakoľko vôbec nie je známe ktorí predkovia sa postarali o strieborné lemované sfarbenie. V českom preklade knihy Slepice od autorov Tobias Phele, Jara Hakstain, ktorá vyšla vo vydavateľstve Rebo v r. 2008 sa uvádza „Nemôžme už s istotou povedať, ktoré plemená stáli pri vzniku prvých wyandotiek, domnievame sa však, ževeľkú úlohu tu zohrali, kočinky, kedysi známe i pod názvom americké sebrajtky či excelsiorky.“
Z uvedeného vyplýva, že čo autor, to iný výklad. Z uvedeného citovania vyplýva, že pôvodné kury, predchodcovia wyandotiek, americké sebrajtky (exscelsiorky) boli podľa autora kočinky, čo nie je možné nakoľko tieto boli vyšľachtené v Čine už začiatkom 19.storočia a už v polovici storočia boli V Amerike známe ako kočinky a nie americké sebrajtky. Z uvedeného vyplýva, že vznik plemena nie je celkom známy, ale takmer každý autor uvádza, že wyandotky boli vytvorené za pomoci malého okrasného plemena sebrajtiek. Dovoľte mi, aby som sa pokúsil vyvrátiť tento mýtus z odborného hľadiska.
Ak by sme špecifikovali plemeno ako populáciu hospodárskych zvierat toho istého druhu vyznačujúcu sa spoločnými vonkajšími (exterierovymi) čiže morfologickými znakmi a úžitkovými, čiže fyziologickými vlastnosťami. Musíme si uvedomiť, že plemená vznikali cieľavedomou činnosťou človeka, najmä výberom za daných prírodných podmienok, s cieľom uplatnenia sa v hospodárskom, ekonomickom a spoločenskom živote. Pri vzniku plemena je nutné, aby jedince príslušného plemena mali charakteristické plemenné znaky, ktorými sa líšia od iného plemena a populácia daného plemena musí byť tak početná, aby zaručovala reprodukciu bez blízkej príbuzenskej plemenitby. Ak zoberieme do úvahy túto krátku a neúplnú špecifikáciu plemena v žiadnom prípade nie je možné, aby malé sebrajtky boli použité pri vzniku plemena wyandotiek, preto by som tieto úvahy ako autor v publikácii nikdy neuvádzal.
Technicky vôbec nie je možné, aby malý 0,6 kg kohút napáril veľkú sliepku. Keby aj náhodou zázrakom sa podarilo napáriť takúto sliepku, nemáme splnenú podmienku početnosti populácie ktorá by zaručovala reprodukciu bez úzkej príbuzenskej plemenitby.
Wyandotky boli uznané ako samostatné plemeno v r. 1883, čiže nemôžeme pripustiť ani umelú insemináciu. Prvé pokusy s umelou insemináciou vykonal ruský zootechnik Ivanov už v roku 1902 keď po zabití kohútov odoberal semeno zo semeníkov. Postupne pribúdali ďalšie pokusy Snegonova, Perryho a Grečka, u nás Meszároš a Gregor. Tieto pokusy však boli naivné a neprinášali žiadny efekt. V niekdajšom Československu sa metódou umelej inseminácie zaoberal pán B. D. z Oseku u Duchcova (literatúra uvádza len iniciály mena), ktorý v roku 1953 osemeňoval hydinu a vypestoval krížence medzi kohútom rodajlendky a hamburčankami. Ďalším bol pán J. Ž. z Velvar, ktorý ju používal v chove wyandotiek. (bohužiaľ s akým výsledkom, a meno literatúra neuvádza. Opäť iba iniciály). Z uvedeného je jasné, že umelá inseminácia hydiny sa plne rozvinula až v 60-tych rokoch dvadsiateho storočia, kedy bola wyandotka už 80 rokov uznaným plemenom.
Z doteraz uvedených faktov jasne vyplýva, že v žiadnom prípade nemohla byť použitá sebrajtka pri vzniku wyandotky.
Táto téza vznikla pravdepodobne neúmyselným prekladom a podávaním histórie vzniku wyandotky z pôvodných amerických kúr, ktoré boli vystavované ešte pred vypracovaním amerického štandardu a tie sa volali americké sebrajtky (excelsiorky), ale tieto nemali nič spoločné s pôvodným malým plemenom sebrajtiek.
Z pripravovanej publikácie o wyandotkách, ktorú pripravuje klub chovateľov wyandotiek. Zároveň prosíme starších chovateľov, ktorí môžu poskytnúť informácie o chove, rozšírení, farebných rázoch ako aj samotných chovateľoch najmä z druhej polovice dvadsiateho storočia, aby nám tieto poskytli.
Klement Kubiš, predseda klubu chovateľov wyandotiek.